„Knihy sú otvorené dvere do čarovného sveta.“

Virtuálna prehliadka

MAČ - 16. 7. 2018

Program s Hevhetia ShowCase:
• 17:00 hod. - autorské čítanie Zdeněk Karel Slabý & Petr Slabý (CZ)
• 17:30 hod. - koncert Tria Anna Romanovská & Michal Hrubý & Petr Tichý (CZ)
• 18:10 hod. - autorské čítanie Daniel Majling (SK)
• 19:00 hod. - autorské čítanie Efe Duyan (TR)

Trio Romanovská/Hrubý/Tichý vydalo nedávno v Hevhetii svoj album, ktorý bol vytvorený práve na podnet Zdeňka Slabého k 50. výročiu vzniku známej ko- miksovej postavičky kocúra Vavřinca. Vo svojej tvorbe prezentuje originálne skladby, ktoré sa voľne pohybujú medzi improvizáciou a kompozíciou s dôrazom na hĺbku výpovede, osobitú zvukovú farebnosť i poslucháčsku príťažlivosť.

Anna Romanovská - husle, koto
Michal Hrubý - klarinet, basklarinet, tenor saxofón
Petr Tichý - kontrabas

Zdeněk Karel Slabý – český spisovateľ, publicista, kritik a prekladateľ.
Venuje sa predovšetkým literatúre pre najmladšiu generáciu a hudobnej publicistike. Napísal tridsiatku kníh pre deti a mládež. Je spoluautorom prvého československého a kultového kresleného seriálu o kocúrovi Vavřincovi. Pod pseudonymom Kryštof Matouš spracoval námety Ondřeja Sekoru o Ferdovi Mravcovi.

Pre hudobných fajnšmekrov sú neoceniteľným zdrojom informácii, o tzv. inej hudbe, jeho dve encyklopedické diela Svět jiné hudby I a II, ktoré napísal spolu so svojím synom Petrom. Venoval sa aj hudobnej publicistike. Pravidelne prispieva do časopisov UNI a HIS Voice. Známe sú aj jeho rozhlasové relácie v Českom rozhlase. Zdeněk Slabý je aj autorom úvodu ku knihe Davida Kollara – Zápisky I, ktorá vyšla pred rokom vo vydavateľstve Hevhetia.

Petr Slabý – český publicista, spisovateľ a režisér.
Spolu s otcom Zdeňkom Slabým napísal encyklopedické knihy Svět jiné hudby I a II. Bol redaktorom časopisu Melodie. Pravidelne prispieva do časopisov UNI a HIS Voice. Je aj autorom relácií pre Český rozhlas. Pracoval ako asistent réžie vo Filmovom štúdiu Barrandov, kde sa podieľal na kultových filmoch Vesničko má středisková a S tebou mně baví svět. Je režisérom filmu Rok konopí. Podieľal sa na televíznom cykle Předčasná úmrtí o džezovom hudobníkovi Luďkovi Hulanovi, jako aj na scenári k epizóde z dokumentárnej série Příběhy slavných venovanej Milanovi „Mejlovi" Hlavsovi, zakladateľovi a lídrovi legendárnej kapely The Plastic people of Universe.
Daniel Majling vyštudoval dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Pracuje ako dramaturg Slovenského národného divadla. Vydal komiksové album Rudo (2015) a súbor poviedok Ruzká klazika(2017). „K ruskej klasike mám silný vzťah,“ hovorí. „Neviem povedať, či silnejší ako k francúzskej alebo anglickej, ale rozhodne silný. Nie celkom jednoznačný. Niektoré veci ma na nej veľmi priťahujú […], iné doslova fascinujú […] a niektoré veci aj rozčuľujú […]. Každopádne, emócie, znepokojenie a podnety na rozmýšľanie, ktoré pri čítaní ruskej klasiky prežívam, sú inšpiratívne.
Efe Duyan - básnik, editor, architekt.
Vyštudoval architektúru a filozofiu, prednáša dejiny architektúry na istanbulskej Univerzite krásnych umení Mimara Sinana. Vydal tri básnické zbierky: Sıkça Sorulan Sorular (Často kladené otázky), Tek Şiirlik Aşklar (Lásky na jednu báseň) a Takas (Výmena). Publikoval literárno-vednú štúdiu o Nazımovi Hikmetovi, najvýraznejšom predstaviteľovi tureckej literárnej moderny. O básnickej tvorbe hovorí: „Nekdy býva poézia vnímaná ako čosi nedotknuteľného, čo má v porovnaní s inými spôsobmi písania úplne odlišnú podstatu. Z môjho veľmi osobného pohľadu je poézie jeden z možných spôsobov, ako vyjadriť sám seba.“

18.7.2018

 Paweł Sołtys (PL): „Literatúra je ako štafeta.“

Spevák, piesňový textár a autor hudby. Pod pseudonymom Pablopavo vydal viac ako desiatku albumov. „V súčasnosti pôsobím v rôznych kapelách aj ako sólista. V jednej kapele sme 9 muzikanti, hrajúci na 15 rôznych hudobných nástrojoch.“ Nositeľ ocenenia „Paszport Polityki“ v kategórii populárnej hudby v roku 2014. Sołtysove poviedky vychádzali v literárnych časopisoch LampaRita Baum a Studium. Jeho prozaický debut Mikrotyki získal Literárnu cenu Marka Nowakowského a získal nominácie na tri ďalšie prestížne ocenenia (Paszporty Polityki, Nagroda Literacka Gdynia, „Nike”).  „Literatúra je ako keby istý druh štafety, ale neviem či práve v behu. Ja som skromným debutantom. Pridal som sa do tej štafety, ale bežím pomaly. “

 Necla Kelek (TR): „Veľmi dlho som hľadala samu seba.“

Nemecká sociologička, tureckého pôvodu, narodená v Istambule v roku 1957. V desiatich rokoch svojho života sa presťahovala do Nemecka. Pochádza z tradičnej anatolskej dediny, kde sa musela podrobovať prísnym zvykom anatolskej morálky. Vo svojej knihe z roku 2005 Die Fremde Braut (Cudzia nevesta) zmiešala autobiografiu, životné príbehy tureckých žien a rôzne literárne formy s výsledkami vedeckých výskumov. V svojej knihe sa zaoberá mladými ľuďmi narodenými v Nemecku, ktorí sa v separačnej fáze svojho života vydali prostredníctvom svojich rodičov v mieste ich pôvodu v Turecku za Turkyňu/ Turka a potom sa vrátili do Nemecka spolu s nimi. Kelek to ukázala na príklade "Gelin", ktorá bola z Turecka prinesená ako nevesta na dohodnuté manželstvo a nemala tak žiadnu šancu ani predpoklady na integráciu do nemeckej spoločnosti. K opísaniu tohto javu využila Kelek rozhovory s tureckými ženami, s ktorými sa zoznámila v mešitách alebo súkromne v Nemecku. Kniha získala prestížne ocenenie Cenu súrodencov Schollových. Vplyv tradícií a islamu na integráciu Turkov do nemeckej spoločnosti zároveň skúma i v knihách Die verlorenen Söhne (Stratený synovia) a Chaos der Kulturen: Die Debatte um Islam und Integration (Chaos kultúr: Debata okolo islamu a integrácie).

17.7.2018

Silvester Lavrík (SK): „Vzdelanie neznamená múdrosť, ale ani múdrosť neznamená charakter.“

Narodený v roku 1964 v Spišskom Štiavniku. Vyštudoval divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Pracoval ako divadelný a rozhlasový režisér, umelecký šéf Mestského divadla Zlín a šéfredaktor Rádia Devín. Dnes pracuje ako projektový manažér Rádia Litera a Rádia Klasika. Vydal desať divadelných hier pod názvom Hry (2007). Z jeho tvorby sú nám známe diela ako Zu, Naivné modlitby a Nedeľné šachy s Tisom. Nepíše o Tisovi priamočiaro, ale skrz Aničkin pohľad a jej neutešené rodinné zázemie – absencia otca, zlý vzťah s matkou a jej záchvaty zúrivosti ju stavali do pozície miestneho outsidera. Jediné radosti pre ňu predstavovali sesternice Alica, Sidónia a Matilda, pán lekárnik a práca pre Monsignora Tisa: „Pravdou je aj to, že som k nim tak veľmi prilipla, že by som bola pre Monsignora urobila čokoľvek. Lavrík sa rozhodol ísť v románe cestou dobových svedectiev.“ Recenzia od Daniela Heviera ml.. V najbližšej dobe sa môžeme dočkať pokračovania, ktoré sa bude venovať obdobiu po Apríli roku 1945, keď Tiso odchádza. Zároveň tento, večer Mesiaca autorského čítania bol pre Lavríka priestorom pre odhaľovanie svojich tajomstiev, o ktorých sme nevedeli. „Dlho som robil divadlo pre deti. Postupom času som už chcel nahliadnuť aj do literárnej tvorby pre deti a mládež. Ester a Albatros bola moja prvá detská kniha, ktorú som napísal pre onkologický ústav pod pseudonymom Hana Naglik. Onedlho mi vyjde ďalšia rozprávková kniha pod názov Mikuláš, Ježiško a iné komplikácie. Táto kniha bude vydaná vydavateľstvom OZ Slniečkovo.“

Saygin Ersin (TR): „Pre mňa je veľmi nudné zobrať pero do ruky a písať.“

Majster fantasy a detektívnych príbehov. Je narodený v roku 1975 v Manise v západnej Anatólií. V minulosti sa živil ako novinár. Momentálne je spisovateľom a scenáristom na voľnej nohe. Žije v Izmire. Okrem románového cyklu Yedi Kartal Efsaneleri (Legendy siedmych orlov) publikoval súbor detektívnych poviedok Emekli Polisler Lokali (Lokál penzionovaných policajtov). Vydarený a čitateľský úspešný historický román Pir-i Lezzet (Majster kuchár), v ktorom predstavuje príbeh geniálneho kuchára s „absolútnou chuťou“, ktorý dobije chýrnu kuchyňu v sultánovom paláci Topkapı a zmení osudy osmanskej ríše na sklonku 16. storočia. Celý príbeh sa odohráva v období, keď osmanská ríša mala zákony povoľujúce popravy. Kniha obsahuje klasické recepty predkov. „Milujem sa učiť a zbierať nové informácie do mojich kníh. Pred tým ako začnem písať knihu si robím prieskum, aby všetko čo je v deji bolo autentické, napríklad v tomto prípade recepty, miesto. Potom príde krutá realita, začnem písať a vtedy sa začína moja nočná mora. Aj teraz mám rozpísaný román, ktorý má 15 častí. Poslednú časť píšem už 6 mesiacov, ale verím, že raz to určite dokončím.“

16.7.2018

Daniel Majling (SK): „Humor Timravy je veľmi inteligentný, situačný,... ."

Narodený v roku 1980. Pochádza z Revúcej. Vyštudoval dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V súčasnosti pracuje ako dramaturg Slovenského národného divadla. Do osemnásteho roka života prispieval svojou tvorbou do rôznych časopisov. „To, že som prestal prispievať svojimi textami do časopisov, neznamená, že som úplne prestal písať. Počas tohto obdobia som napísal približne 1 500 strán v zmysle psychohygieny, tzv. formou denníkových zápiskov.“ V roku 2015 vydal komiksový album s názvom Rudo. O dva roky neskôr súbor poviedok Ruzká klazika. „Všetky moje poviedky majú isté realistické prvky mňa alebo mojich známych.“ Najväčšou Inšpiráciu pre Majlinga sú ruský klasici ako Dostojevskij, Tolstoj, či Toorgenef. Zároveň aj spisovatelia slovenskej tvorby ako sú Sloboda, Švantner a najmä Timrava.

Efe Duyan (TR): „Moje politické básne nie sú zamerané na propagandu, ale skôr sa v nich zameriavam na otázky, aby som zistil pravdu.“

Básnik, editor, architekt, narodený v roku 1981 v Istanbule. Vyštudoval architektúru a filozofiu. Prednáša dejiny architektúry na istanbulskej Univerzite krásnych umení Mimara Sinana. Vydal tri básnické zbierky: Sıkça Sorulan Sorular (Často kladené otázky), Tek Şiirlik Aşklar (Lásky na jednu báseň) a Takas (Výmena). Publikoval literárnovednú štúdiu o Nazımu Hikmetovi, najvýraznejšom predstaviteľovi tureckej literárnej moderny. Pôsobil ako editor v časopisoch Nikbinlik (Optimizmus) a Sanat Cephesi (Umelecký front), v súčasnosti je redaktorom časopisu Çevrimdışı İstanbul (Istanbul offline). „Veľa cestujem po svete a zúčastňujem sa rôznych festivalov a besied. Moje básne boli preložené do 25 jazykov. Z každej krajiny si beriem ako suvenír moje preložené knihy.“ Duyan do svojich básní vkladá každodenné témy ako sú životné situácie, konflikty, politika a láska. „Snažím sa svoje básne písať neobyčajnou formou.“

 15.7.2018

Ľuboš Bendzák (SK): „Sloboda je voľný čas a čas je to jediné, čo vlastníme.“
Básnik a svojou poslednou knihou už aj prozaik žijúci v Košiciach, o ktorom sa hovorí, že má nepravidelnú publikačnú činnosť. Pripomeňme si jeho dielo: Básne pre Soňu Marmeladovovú (1995), Zápisky z čudného domu (2005), Vodka (2007), Vytrvalosť sivej (2010) a Pohreb andulky a iné udalosti dňa (2015), Samota je moja staršia sestra (2017). Samota je moja staršia sestra je iná. Je to próza, nečakajte však príbehy. Sú to krátke postrehy a zápisky, ktoré na seba nenadväzujú a preto ich môžete čítať v ľubovoľnom poradí. Kým básne odkrývajú autorovu dušu a city, písanie prózy ho vraj akosi oslobodilo. „Je to voľnejšie uvažovanie, väčší priestor pre uvažovanie, pre humor. Stal som sa invenčnejší vďaka nej.“ Na otázku, čo pre neho znamená šport a príroda odpovedal, že šport pre takého výbušného človeka je dobrý spôsob na prečistenie hlavy a prírodu má rád, ale radšej ju navštevuje so sprievodom. „Určite by som sa tam niekde stratil a to ma desí.“ Vraj tam nemá istoty... ako ulice, električku, lavičku... to čo pozná. Desia ho aj veľké mestá. „Nemusím bádať, cestovať, dobýjať cudzie priestory, nie som ten typ.“ Aký typ je, vie len on sám... nám sa páčil, rovnako ako jeho básne. 
Ayşegül Çelik (TR): „Poézia je najťažšie písanie, ale keď si ju zamilujete, tak v tom musíte pokračovať.“
Poetka, prozaička, dramatička, scenáristka z Izmiru, rodiska slávneho Homéra. Vyštudovala ekonómiu, divadelnú vedu a sociálnu antropológiu. Môže sa pochváliť zbierkou básní Sensizkaradadenizdüşleri (Snyomořinapevniněbeztebe) a dvoma knihami poviedok, Korku veArkadaşı (Strach a jeho priateľ) a Kâğıt Gemiler (Papierové lodičky), za ktorú získala najprestížnejšiu tureckú literárnu Cenu Yunuse Nadiho. Jej hlavnou literárnou témou sú ženy, venuje sa ich osudom a približuje čitateľovi ich neľahký život v Turecku. „Chcem, aby sa o nich spoločnosť viac dozvedela, aby ich viac pochopila.“ Dievčatá sa v ich krajine vydávajú veľmi skoro, už pred pätnástim rokom. „A to je veľký problém u nás.“ Rozdiel v písaní mužov a žien nevidí, vlastne sa nad tým doteraz ani nezamýšľala, „Teraz, keď ste sa ma takto spýtali a rozmýšľam nad tým... my ženy asi píšeme viac z vnútra.“ Okrem písania sa venuje záchrane túlavých psov a všeobecne zvieratám.

14.7.2018 

Katarzyna Boni (PL): „Cestujem, aby som spoznala kultúru ľudí, ale aj našla samu seba, kúsok po kúsku.“
Absolvovala štúdium kulturológie a sociálnej psychológie, ukončila tiež Poľskú reportážnu školu. Vo svojej tvorbe sa zameriava na Áziu. Štyri roky strávila v Japonsku, Číne a Indonézii a stále ju to tam ťahá. Na svoj pomerne mladý vek sa venuje naozaj ťažkým témam, ako osudom sýrskych utečencov či Japoncov po zemetrasení, následnom ničivom cunami a výbuchu v jadrovej elektrárni, v marci 2011 v Tóhoku. „Japonsko som navštívila tri mesiace po katastrofe a potom som sa tam vracala každý rok aspoň na mesiac.“ Predtým sa tejto udalosti média venovali vo veľkej miere, teraz akoby zabudli a odmlčali sa. O svoje živobytie a strechy nad hlavou pritom prišlo až do 500 tisíc ľudí, viac ako 8 tisíc ich zomrelo a do 13 tisíc bolo nezvestných. „Okolo 200 tisíc ľudí tam doteraz žije v provizórnych domoch. Čakajú na domy od štátu.“ Domáce stavebné firmy však aktuálne pracujú na stavbách pre olympijské hry v roku 2020, preto sa práce v tejto oblasti zastavili. Osudy kruto postihnutých ľudí ju natoľko zaujali, že tri roky po nešťastí začala zbierať dokumenty o spôsoboch ako sa dá vyrovnať s nešťastím a jeho následkami aj bez návštevy psychológa, či psychiatra. Najprv vznikali články, neskôr vyšla kniha, Workshopy smrti (česky: Absynt 2017). Tá ukrýva skutočné príbehy, skutočných ľudí a nebojí sa hovoriť i o tom, že sa tam môžete stretnúť s duchmi zomrelých...
Oya Baydar (TR): „Pravda sa nedá vidieť ani zvonka, ani zvnútra. Každý ju vidí inak... a v tom je problém."
Klasička tureckej literatúry, vyštudovala sociológiu a je držiteľkou mnohých literárnych ocenení. V šesťdesiatych rokoch bola aktívnou členkou ľavicového hnutia a Tureckej robotníckej strany. Za svoje komunistické názory sa doma stala prenasledovanou. „Keď som bola komunistkou, verila som utópii, ktorá hlásala rovnosť ľudí. Až časom som si všimla, že si to len myslíme, ale nežijeme tak. Ľudstvo na to nie je pripravené.“ Za politické presvedčenie bola uväznená, prepustená z práce a po prevrate v roku 1980 musela krajinu opustiť. „Po každom prevrate musím utiecť, alebo ma vezme polícia. A potom sa odmlčím, prestanem písať.“ Skoro dvanásť rokov žila Nemecku a určitú dobu tiež v Moskve. Práve tam ju zastihol prevratný rok 1989, v Nemecku sprevádzaný pádom berlínskeho múru. „Už som to cítila dopredu. Stále cítim, keď sa blíži niečo zlé, nejaký prevrat. Mala som skoro päťdesiat rokov a vidieť ako sa zlomí niečo ľudské, niečo osobné v čo veríte... bolo mi to ľúto. Vrátila som sa vtedy k písaniu, bola to moja terapia.“ Píše vždy o problémoch ľudí a vo svojej tvorbe preto nevynechala ani dlhotrvajúci turecko-kurdský konflikt. Netají sa názorom, že Kurdi majú právo mať svoj štát, rovnako ako všetky národy na svete. „Či by to vyvolalo iné problémy s tým spojené, tým sa nezaoberám... Právo na to majú.“ Aj pri všetkom zle, ktoré sa medzi ľuďmi deje, je presvedčená, že vírus dobra, či vírus svedomia v ľuďoch existuje. „Verím, že sa dá medzi ľuďmi rozšíriť. Pomaly, po jednom, ale ide to. A rovnako verím, že aj literatúra má tú moc šíriť ho.“ Knihy jej vyšli v tridsiatich jazykoch, žiaľ Slovenčina medzi nimi nie je...

13.7.2018

Lucie Faulerová (CZ): „Každý má v sebe predsudky a kto tvrdí, že ich nemá, ten to iba potláča.“
Vyštudovala bohemistiku,  od roku 2014 je redaktorkou časopisu Aluze. Autorsky spolupracovala na vydaní knihy Kateřiny Šedé, Brnox (cena Magnesia Litera), ktorá je akýmsi sprievodcom naprieč časťou mesta Brno. Tá sa nachádza v centre mesta. Žijú tam poväčšine sociálne slabšie rodiny, prevažne rómskeho pôvodu a tiež bezdomovci. Autorka nás upozornila, že to ale vôbec nie je sociologická štúdia o Rómoch, ale o ľudských predsudkoch a ich kritike. Nám predstavila ukážku zo svojho prozaického románu, prvotiny, Lapači prachu (2017), ktorý bol nominovaný na Cenu Jiřího Ortena a zároveň bol nominovaný na cenu Magnesia Litera v kategórii próza. Ide o román o vzťahoch, v ktorých netrpia len tí druhí. V tomto trpí hlavná hrdinka, Anna, ktorá neznáša samu seba. A zjavne pri písaní trpela aj samotná  autorka, rovnako ako je románová postava, s ktorou priznala dosť komplikovaný vzťah. „Písala som to rok. Tri mesiace, potom som si musela dať na pol roka pauzu a oddýchnuť si od toho. A pokračovala som opäť tri mesiace. V hlave som to však mala celé tri roky.“ Autorský štýl našej hostky je prekvapivý, často opakuje vety či myšlienky. Čitateľ si na to musí najprv musí zvyknúť, aby ho to neskôr začalo baviť.  Aké sú jej ďalšie spisovateľské ambície? Pracuje na novom románe, ktorý jej opäť driemal v hlave už dlhšiu dobu. A môžeme očakávať, že to opäť raz bude niečo komplikované, niečo depresívne... Knihy tejto autorky zjavne nebudú pre každého čitateľa... 
Çiler İlhan (TR): Písanie je niečo zvláštne, keď píšete je to osamelosť, potom keď to prezentujete pred ľuďmi na festivale, už je to iné.“
Prozaička, esejistka, ktorá vyštudovala medzinárodné vzťahy a politológiu dlhú dobu publikovala len v časopisoch. Jej prvým spisovateľským úspechom bolo získanie ceny poroty v prestížnej  literárnej súťaži Yaşaru Nabima, pre mladých autorov. Knižná prvotina jej však vyšla až v roku 2006. Šlo o zbierku poviedok  Rüya Tacirleri Odası (Izba obchodníkov so snami). O štyri roky nasledoval  Sürgün (Exil), ktorý získal Cenu Európskej únie za literatúru. Pracovala na rôznych pozíciách, v súčasnosti sa živí už len písaním. „Dlho to boli len básne. Neskôr som ich pretvárala do príbehov.“ Už rok natrvalo žije v Holandsku, kam sa odsťahovala kvôli aktuálnej situácií v Turecku. „Pôvodne sme sa chceli odsťahovať, až keď bude mať dcéra osemnásť.“ Urobili tak oveľa skôr, keďže má len deväť. Priznala, že sa rozhodovala hlavou, nie srdcom. „Ešte s tým nie som v srdci úplne vysporiadaná. Nikdy som si nemyslela, že mi bude tak chýbať turecká kuchyňa a rozprávanie sa tureckým jazykom.“  Píše na základe skutočných udalostí. „Šesťdesiat percent mojich príbehov je realita, čerpám z príbehov uverejnených v novinách, samozrejme niečo zmením.“ V tvorbe sa zameriava na problémy v krajine. „Problémy sa nedajú riešiť, keď sa o nich nerozpráva. V Turecku napríklad každý deň zomrie jedna žena. Aké musí byť to číslo, aby sa stým začalo niečo robiť?“       

12.7.2018

Zbigniew Machej (PL): Náš domov (pozn. s manželkou) je tam, kde práve sme... a sme tam kde sa nám páči.“
Básnik, autor veršov pre deti, esejista a prekladateľ, tým narážal na to, že ako novinára, kultúrneho manažéra a diplomata ho to zaveje vždy inam. V 80. rokoch spolupracoval s predstaviteľmi demokratickej opozície a samizdatovými vydavateľstvami a po roku 1989 pôsobil v Medzinárodnom vyšehradskom fonde a tiež v Poľskom inštitúte v Prahe i Bratislave. Prekladá českú, slovenskú a anglickú poéziu a môže sa pochváliť prekladmi takých básnických velikánov ako Jan Skácel, Ivan Blatný a Ivan Štrpka. Okrem toho má na konte štrnásť vlastných zbierok, ktoré mu vyšli aj v češtine a slovenčine. Niet pochýb, že má autor k Slovensku blízko. Básne predniesol v slovenčine a rovnako v slovenčine pokračoval aj neskorší rozhovor s moderátorom večera Mironom Pukanom. Počas neho priznal, že obdivuje staré české filmy ako seriál 30 prípadov majora Zemana, Limonádový Joe aj zábavné kabarety s Bohdalkou či prenosy zo silvestrovských večerov... Rástol a dospieval s Československým rozhlasom a Českou televíziou, ktorých vysielanie chytali v pohraničnej poľsko-českej oblasti, kde býval. „Mali sme už aj rádio značky Tesla aj televíziu. Na tú dobu to teda bolo niečo!“ Starý otec pracoval v baniach na Slovensku a preto mal peniaze a aj prístup k takým technickým vymoženostiam. Popri tom sa naučil český jazyk. Aktuálne sa viac venuje písaniu prózy. „Viac ma teraz baví. Zdá sa mi, že už neviem písať básne.“
Haydar Ergülen (TR): „Granátové jablko predstavuje krásu a bohatstvo. Má veľa semienok, pričom každé je iné... presne ako my ľudia.“ (Vraj sa v židovskej tradícii hovorí, že každé toto jabĺčko má 613 šťavnatých semienok a tie majú predstavovať 613 prikázaní Tóry.)
Básnik a esejista, žije v Istanbule, v štvrti, kde doteraz spolu žijú moslimovia, židia aj kresťania. Živí sa vytváraním reklamných textov a vyučovaním kreatívneho písania. Doteraz mu vyšlo šestnásť básnických zbierok (napr. Şiir ve Bir - 40 a jedna báseň, Keder Gibi Ödünç - Pôžička ako smútok, Üzgün Kediler Gazeli - Gazel o smutných mačkách). Básní typu Gazel, čo je lyrická báseň o jedinom rýme, ktorá je najtypickejšia forma perzskej a tádžickej lyriky, vytvoril viacero. Význam tohto slova, gazel, ktoré má arabský pôvod, je niečo ako dvorenie a oslava lásky, no je tak pomenovaná aj básnická forma. Niektoré z týchto básní predstavil autor svojim poslucháčom. Boli venované jeho žene, niektoré tragicky zosnulému priateľovi či zabitému kamarátovi. Vyšla mu tiež celá desiatka esejistických kníh a jedna kniha pre deti. V Turecku sa venuje organizovaniu festivalov. „Ale len v dvoch mestách. Ďalšie sú v rukách moslimov... a tak sa to tam nedá.“ Vo svojich básňach rád a často využíva symboly z prírody. „Ako človek starne, stále viac si uvedomuje, že je súčasťou prírody. A vrátiť sa k prírode je ako vrátiť sa domov.“

11.7.2018

Jana Orlová & Petr Čichoň (CZ): „Fungujeme ako kontrast.“
Vyštudovali Vysoké učení technické, ona navyše Masarykovu univerzitu a Univerzitu Pardubice (historicko-literárne štúdium). On s vlastným architektonickým ateliérom a ona šéfredaktorka stránky Polipet.cz. Ona priznala, že nezvláda osobné obmedzenie v priestore a našla sa v Performence Arte. On bol pri zrode vydavateľstva a časopisu Host a považuje sa za hudobníka. Spolu tvoria pár, ktorý funguje ako kontrast, alebo extrém. Jana Orlová predstavila svoju básnickú zbierku Čichat oheň, ktorú si aj sama ilustrovala, ďalej Újedě (v preklade t.zn. surová mäsitá návnada) a aj zopár najnovších, ešte nepublikovaných básní. Petr Čichoň ponúkol ukážku z románu Slezský román, v ktorom vraj sympatizuje s nacistickou estetikou. A keby u nás existovala literárna recenzia, tento román by mu pravdepodobne vôbec nevydali. V časoch hlbokého socializmu, by možno čelil aj trestnému stíhaniu. Hlavnou postavou knihy je historik architektúry, Martin Klučka, ktorý píše vedeckú prácu o nacistickej architektúre a o esesákovi Hansi Kammlerovi, projektantovi vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau. Pôvodne sa autor chcel viac venovať histórii architektúry, zistil však, že sa mu nepodarí získať dosť relevantných informácii, ktoré by vo svojom diele mohol použiť. Používa však dosť miestneho dialektu, ktorým ešte hovorí generácia jeho rodičov. Žiaľ je asi poslednou generáciu, ktorá ho ovláda, mladou generáciou nárečie vyhynie.

Aslı Perker (TR): „Strávila som detstvo v kuchyni a zistila som, že všetky naše zmysly sú v kuchyni aktívne. Moje knihy vznikajú práve tam.“
Prozaička, novinárka a editorka, ktorá vyštudovala amerikanistiku. Pracovala pre týždenník Aktuálne správy, denníky Radikal a Sabah (Ráno) a pôsobila aj v New Yorku. Aktuálne je šéfredaktorkou vydavateľstva Beyaz Baykuş (Biele slová). Na svojom konte má spolu päť románov, no s jej menom sa najviac skloňuje román Suflé. Bol vydaný až v dvadsiatich troch jazykoch a zaoberá sa zmyslom rodiny, starnutím aj smútkom. Prikorenený je vôňou chutného jedla, ktoré spája tri hlavné románové postavy. Všetky tri prežívajú ťažké životné obdobie, sprevádzané chorobou a blízkosťou smrti. Spája ich kniha receptov, podľa ktorej varia. Prečo názov Suflé? Nie je to len úžasný francúzsky čokoládový dezert, ale v románe funguje aj ako metafora, akési vyjadrenie sklamania. Dezert má síce naozaj jednoduchý recept, napriek tomu sa pomerne ťažko pripravuje. A naozaj, nie zakaždým sa kuchárovi podarí. Často pri ňom zažívame sklamanie, keďže očakávaný efekt, s chutnou, tečúcou čokoládou sa nám nedostaví. Autorka vraví, že aj život je taký. „Recept na život tiež máme v rukách a tiež sa ťažko varí. No kým kuchár z nepodareného suflé môže urobiť svoju špecialitu... akési obrátené suflé, život obrátiť nevieme.“

10.7.2018

Murat Uyurkulak (TR): „Pokiaľ knihy privedú ľudí na okamih k zamysleniu, už to samo o sebe je veľkolepé.“
Prekladateľ, novinár, vydavateľ, politický aktivista a tiež prispievateľ nezávislého denníka Birgün s neukončenými štúdiami práva a dejín umenia. Za nás, palec hore! Jednoznačne zaujímavý autor, ktorý predal už do 250 tisíc výtlačkov svojich kníh. Okrem politickej angažovanosti za práva Kurdov a ďalších národnostných menšín v Turecku sa tiež zasadzuje za práva žien. Netají sa názorom, že tresty za násilie na ženách sú u nich príliš nízke. „Myslím si, že by mali byť oveľa prísnejšie.“ Jeho knihy neľútostne kritizujú armádu a utlačovanie Kurdov, o ktorom sa posledných desať rokov hovorí oveľa viac. Čitateľov o niekoľko desaťročí pretrvávajúcom turecko-kurdskom konflikte oboznamuje prostredníctvom pôsobivých románov, Tol (Zlosť) a Har (Žiar). Prezentovanie názorov neostalo nepovšimnuté a ušiel sa mu päť ročný podmienečný trest. Na otázku, či nikdy nezvažoval odísť do exilu a písať odtiaľ odpovedal: „Keby ste sa ma na to opýtali pred piatimi rokmi, odpoviem nie. Ale teraz, ak by mi hrozil nejaký tvrdší trest, odišiel by som. Zatiaľ som však rozhodnutý písať a podporovať demokraciu doma.“

9.7.2018

Michal Viewegh (SK): „Čomu sa dokážeme zasmiať, to dokážeme prekonať.“
LitPark praskal vo švíkoch. Dôvodom bola autorská čítačka jedného z najpopulárnejších a najvydávanejších českých prozaikov, Michala Viewegha. Ani sa tomu nedivíme, veď Vieweghov humor sa páči a na besedách s ním sa človek vždy pobaví. My sme sa včera bavili pri ukážke z jeho najnovšej knihy, Muž a žena, z ktorej vanie silne autobiografický podtext. V radoch čitateľov sa nájdu i jeho kritici. No čo už, tak to skrátka chodí. Pravdou je, že nie každému sa páčia rovnaké knihy, nie každému sa páči rovnaký humor a pripusťme si, možno ani každý nedokáže pochopiť, čo by sa za ním niekde hlbšie mohlo ukrývať. Tridsať vydaných kníh, preložených do viac ako dvadsiatich jazykov a viacero z nich bolo aj zdramatizovaných alebo sfilmovaných, však potvrdzuje, že sú obľúbené a vyhľadávané. Dostalo sa im aj viacero ocenení (napr. Cena Jiřího Ortena, ocenenie Magnesia Litera). Tak, nech si každý urobí svoj vlastný názor, napríklad ako jeho deti. „Keď dcéram poviem, ako som niekedy písal v kuchyni na písacom stroji a chyby po sebe opravoval takým bielym pásikom, myslia si, že žijú s Marťanom.“
Gaye Boralioğlu (TR). „Sme zvláštna krajina, ktorá ostala medzi Východom a Západom. Nikdy sme nezabudli na Východ a neprestali pozerať na Západ.“
Tentokrát sme sa stretli s prozaičkou a scenáristkou žijúcou v Istanbule, ktorá sa snaží hľadať slová v obkľúčení pravdou a klamstvami a netají sa obavami, čo prinesie zajtrajšok. Píše o obyčajných ľuďoch s neobyčajným životom a rozpráva o zložitej, a to nielen pre spisovateľov, domácej situácii. So smutným výrazom pripúšťa silnú autocenzúru u väčšiny ich ľudí. Čo si myslí o svojej krajine? Pokladá ju za zvláštnu tým, že ostala niekde medzi východom a západom. „Verili sme, že sme most medzi východom a západom, ale teraz to vyzerá, že sme len čierna diera.“ No čo vy na to? Nepripomína Vám to tak trochu naše milé Slovensko? „Krajina akoby strácala svoju farebnosť a chodí sem menej turistov zo západu“, vidí autorka zmeny aj priamo v uliciach Istanbulu. Potešenie nachádza v písaní a netajila sa ani radosťou, že aktuálne môže čítať zo svojej knižnej novinky, ktorá len len čo stihla vychladnúť... má len štyri mesiace. Ukážka, ktorú nám z nej prečítala, mala síce smutný charakter, ale uistila nás, že celá kniha takáto určite nie je. Vraj okrem iného ukrýva aj lákavé orientálne vône tureckých jedál, ktoré čitateľovi predkladá v tradičných receptoch, pričom tri až štyri sú vraj priam historické. Škoda, že túto knihu zatiaľ nemôžeme “ochutnať“ v slovenskom preklade...

8.7.2018

Gökçenur Ç. (TR): „Každá báseň môže zmeniť pohľad na jazyk... a ten môže zmeniť veľa. Myslím, že každá preto dokáže zmeniť svet.“
Je jedným z najprenikavejších básnických hlasov súčasnej tureckej literatúry. Žije v Istanbule, kde vyrástol aj vyštudoval. Živí sa ako (elektro)inžinier. Ako súvisí jeho práca s básnickou tvorbou? „V básni aj v inžinierstve musí existovať najprv štruktúra. Pokiaľ si ju vopred nevytvoríte, nemôže nič vzniknúť. A ani báseň, ani elektrinu, s ktorou pracujem, neviete fyzicky uchopiť.“ Autor publikuje od devätnástich rokov a knižne potom debutoval až v tridsiatich piatich. Jeho básne, ktoré lavírujú na pokraji lyriky, piesne, básne v próze či pamfletu, zhrnul do piatich zbierok. Často sa v nich opakujú symboly ako ruža a zvieratá, napríklad taký kôň či vlk. "Ruža má blízko k Bulharsku odkiaľ pochádza moja matka a je to zaužívaný symbol osmanskej poézie. Zvieratá, tie vždy v našej krajine a v živote ľudí zohrávali veľmi dôležitú úlohu." Popri vlastnej tvorbe prekladá z angličtiny, pričom uprednostňuje amerických autorov. Prečo? „Lebo sa mi viac páčia. Anglická literatúra je veľmi tradičná, tá americká je však zmesou rôznych kultúr a to sa mi na nej páči.“ Návštevníci ocenili všetky básne úprimnými slovami chvály a tak aj toto stretnutie dopadlo jednoducho na výbornú.... pre obe strany :-).
Alena Mornštajnová (CZ): „Verím, že každá kniha má niekde svoj čas, miesto a aj čitateľa.“
Narodila sa vo Valašskom Meziříčí, vyštudovala angličtinu a češtinu. Pôsobila ako učiteľka anglického jazyka a prekladateľka. Dospela však do štádia, kedy toho už bolo na ňu priveľa, preto učiteľstvo nechala. Aktuálne sa venuje už len literatúre. Pri prekladateľstve zotrvala, od začiatku ho považovala za dobrú cestu ako sa naučiť písať. Doteraz vydala tri úspešné romány (Slepá mapa, Hotýlek, Hana) a jednu detskú knihu (Strašidýlko Stráša). Moderátorka večera, Klára Kernerová, jemne poznamenala, že tie začali vychádza až v zrelom veku autorky. My si myslíme, že nám, čitateľom, stálo za to, počkať si na nich. Veď autorka za nich získala hneď viacero nielen nominácií ale aj ocenení (Kniha roku 2017, Novinka roku 2017, Cena Česká kniha 2018, Študentská cena Česká kniha 2018). A vraj sa už môžeme tešiť i na ďalšie knižné novinky. Síce sme sa nedozvedeli aké, keďže to autorka nechcela prezradiť. No nevadí, my si počkáme. A nám, detským knihovníkom, stačí aj prísľub, že s tvorbou pre deti tiež neskončila. „Nikdy som si nemyslela, že napíšem niečo pre deti. Teraz som však prišla na to, že sa mi to vlastne veľmi páči a určite v tom budem pokračovať.“ Knihy pre mladšie vekové kategórie jej totiž pomáhajú odľahčiť dušu od všetkých ťažkých tém, ktorým sa vo venuje v “dospeláckej“ literatúre.

7.7.2018

Jana Bodnárová (SK): „Som extrovert aj introvert. Ak vo mne práve prevláda extrovert, píšem prózu, ak introvert, je to poézia."
Sobotňajší večer v LitParku patril naozaj umeleckej duši. Svojim čítaním nás potešila poetka, prozaička, esejistka, autorka divadelných a rozhlasových hier, ktorá okrem iného, a to nás v knižnici zameranej na mladého čitateľa teší možno najviac, píše krásne knihy pre deti a mládež (Barborkino kino, Dievčatko z veže...). Keďže však ide o festival venovaný tvorbe pre dospelých, prečítala nám ukážku zo svojho rukopisu venovanému dospelému čitateľovi. „Kniha bude o hľadaní cesty v umení a to aj za cenu obetí. Bude sa volať Koža a možno vyjde tak o rok, možno o dva roky, keďže mi do konca roka ešte vydajú inú knihu.“ A my sme sa hneď dozvedeli, že v prvej časti pripravovanej tohtoročnej novinky nájdeme minimalistické príbehy o nociach a v tej druhej, nás pohltí príbeh o starej žene, ktorý čitateľovi predostrie starobu a potrebu byť a zostať milovaným. Ak dobre rátame, bude mať autorka na konte už viac ako dvadsať kníh. Určite budú pribúdať i ďalšie, na ktoré sa budeme vždy veľmi tešiť.
Gonca Özmen (TR): Hudba a poézia sú ako sestry, veď majú historickú zviazanosť.“
Z upútavky na túto tureckú poetku sme sa dozvedeli, že už vo veku osemnásť rokov, kedy knižne debutovala, jej oslnivý talent vyvolal vlnu nadšených ohlasov. Musíme priznať, že aj naše publikum podľahlo jej talentu a rovnako jej oslnivému, bezprostrednému a podmaňujúcemu prejavu. K tomu určite v nemalej miere prispeli aj hudobné ukážky. Autorka priznala, že pôvodne chcela byť speváčkou. A keďže sa jej túžba nesplnila, zvykne hudbu využívať aspoň ako súčasť svojej poézie. Niekedy len ako pozadie pri prednese, inokedy svoje básne naspieva. Rada však využíva aj rytmiku napríklad detských vypočítavaniek či riekaniek, ktoré sme si rovnako mohli vypočuť. Zneli veselo a zábavne, no my by sme si na nich určite naše jazyky polámali... Náš tlmočník, pôvodom Macedónec (Turek), ktorý vyrastal už na Slovensku, s nimi ale problém nemal. Hostku bez problémov napodobnil a dokonca, pre radosť publika, aj čosi pridal :-) . Stretnutie vo viacerých veciach potvrdilo, že naše národy majú veľa spoločného. „Chyba je, že tak málo o sebe vieme. U nás vaša literatúra v prekladoch vôbec nevychádza. Ja by som tak rada vedela, o čom a ako píšu moji rovesníci tu na Slovensku, v Česku, Poľsku...“ Možno sa ale teraz táto skutočnosť zmení. „Myslím, že je rad na nás, aby sme teraz my v Turecku privítali vašich spisovateľov a vypočuli si vašu literatúru. Organizátori festivalu majú o to záujem a rovnako aj my.“ Možno teda o rok bude usporiadateľských krajín už päť.

6.7.2018

Ayfer Tunç (TR): „Internet je revolúcia roku 2000, ktorá zmenila túto generáciu.“
Prozaička, autorka rozhlasových hier a scenáristka napríklad aj tureckého romantického seriálu Tisíc a jedna noc nepíše úplne o všetkom, čo sa v Turecku deje. „Venujem sa viac filozofii a hlbším myšlienkam. Zameriavam sa na všeobecné problémy, ktoré trápia rovnako ľudí v Turecku ako aj inde vo svete. Láska a smrť, tie sú všade rovnaké.“ Najúspešnejším dielom, s ktorým uspela najmä u staršej generáciu (bola preložená vo všetkých balkánskych krajinách), je určite kniha s názvom, Ak proti tomu nič nemáte, zastavia sa u vás moji rodičia. Ide o satirickú štúdiu života v Turecku v sedemdesiatych rokoch. „Opisujem tu napríklad hry, ktoré sa vtedy bežne hrali deti na uliciach, ako sa napríklad vítali hostia, ako vyzerali v tom čase naše kúpeľne. Aj to že v roku 1970 ešte neboli televízory, tie prišli tak v roku 1972-74... a aj to čiernobiele. Moju knihu si obľúbili starší ľudia, ktorí sa prostredníctvom nej mohli vrátiť do svojho detstva.“ Poslucháčom prečítala úryvok zo svojej dvojdielnej knihy. Kým prvý diel napísala z pohľadu muža, zomierajúceho na genetickú poruchu zdedenú po matke, ten druhý, z pohľadu ženy utekajúcej pred vlastnou rodinou, ktorá ju psychicky týra a finančne vykorisťuje. Autorka sa zaoberá vzájomným vzťahom dvojice, ktorý je hneď od začiatku zaťažený ich neľahkými životnými bremenami. „Riešila som otázku dvojice, ktorá zvažuje, či ísť do vzťahu bez budúcnosti a s vedomím, že ublížime práve tomu, ktorého milujeme...“ Smutné čítanie...
Juraj Červenák (SR): „Mám rád oddychové žánre, veľa čítam a aj takú papierovú kovbojku zo stánku som schopný prečítať.“
Spisovateľ a publicista, autor zhruba dvadsiatich kníh historickej fantasy s presahom do historicko-dobrodružného románu sa včera v LitParku predstavil pred naozaj bohatým publikom. Niet divu, veď patrí medzi najvýraznejších autorov tohto žánru nielen u nás, ale aj v Česku. Aj preto si včerajšie osobné stretnutie s ním fanúšikovia jednoducho nedali ujsť. Odmenou za účasť a zároveň hodením akejsi návnady, bolo čítanie ukážky z pripravovaného piateho, záverečného dielu série, Kapitán Báthory. Ten ponesie názov Hradba západu a jeho vydanie je naplánované už na október 2018. Určite poteší nielen všetkých jeho obdivovateľov, ale rovnako i milovníkov histórie, keďže tomto diele jej bude naozaj neúrekom. Autor priznal, že poctivo študoval nielen zápisky dobových kroník, ale tiež napríklad históriu fungovania tureckých vojsk či vývoj a používanie zbraní vojakov Osmanskej ríše a Uhorska. „Najviac ma asi bavia také drobnosti, zaznamenané úkazy a zázraky, ktoré sa nejako vymykajú. Použil som napríklad zatmenie mesiaca, aj takú informáciu, že nič sa nedialo lebo pršalo.“ Skrátka, čo ho zaujme, to bravúrne vloží do svojho príbehu a my veríme, že nový diel Vás zaujme rovnako ako nás toto včerajšie rozprávanie a čítanie. Ďakujeme!

5.7.2018

Ivana Dobrakovová (SR): „Nepovažujem knihu za svoje dieťa“ 
Trojnásobná finalistka literárnej ceny Anasoft litera (za dve knihy poviedok Prvá smrť v rodine a Toxo a za román Bellevue), v rokoch 2007 a 2008 získala za svoju tvorbu hlavnú cenu v súťažiach Jašíkove Kysuce a Poviedka. Momentálne žije v Turíne. Pred návštevníkmi festivalu o sebe prezradila, že sa pri písaní baví a so svojimi knižnými postavami si nikdy nevytvára blízky vzťah. Dozvedeli sme sa však aj to, že v poslednom čase sa už tak nezaoberá témami o psychických poruchách ako doteraz a ani tým kde je vlastne doma. „Moja sestra vraví, že mám dva domovy, Bratislavu a Turín. Ja, že ani jeden.“ Táto sympatická mladá žena okrem písania prekladá pre slovenského čitateľa obľúbenú taliansku autorku Ellenu Ferante (Neapolská sága). „Obdivujem ju pre jej odvahu písať o veciach, ktoré si iní ľudia nedokážu priznať." A prečo sa sama venuje takým ťažkým témam a prečo v jej textoch vystupujú ľudia s rôznymi obsesiami či telesnými postihnutiami? "Asi preto, že je toho v súčasnom svete čoraz viac. Máme sa tak dobre, že už pomaly všetci trpíme nejakou obsesiou.“ A aký má pre nás všetkých odkaz? Možno taký, že netreba brať návykové látky, ale radšej  si dopriať písanie...
Nedim Gürsel (TR): „Myšlienky a názory sú v Turecku limitované“ 
Turecký prozaik, esejista a literárny vedec, ktorý má na konte cez 20 kníh a ktorý za jedno zo svojich diel obdržal to najvyššie turecké literárne ocenenie, Cenu Ústavu pre turecký jazyk to ale vôbec nemá ľahké. Po uznaní a ocenení, ktoré získal ako 24 ročný, sa všetko zmenilo. V jeho krajine sa stal prenasledovaným autorom a čelil až trom dosť závažným obvineniam. Urážka tureckej armády (zbierka Príliš dlhé leto), šírenie pornografie (Kniha žien) a hanobenie náboženských hodnôt ľudu (Allahove dcéry). Od roku 1980, kedy sa v Turecku odohral prevrat a na hercov, spisovateľov a umelcov bol vyvíjaný tlak, sa rozhodol natrvalo usadiť vo Francúzsku. Momentálne žije v Paríži, kde prednáša o súčasnej tureckej literatúre. Priznal, že domov sa už síce odvážil vrátiť, ale stále vraj riskuje. Zjavne to, že bol všetkých obvinení zbavený záruku slobody nedáva a mohol by opäť čeliť novému obvineniu aj uväzneniu. No a čo si myslí o svojej domovine? „Turecko akoby vždy robilo dva kroky dopredu a jeden dozadu.“ Vraj sa tomu hovorí stáť a zároveň nestáť... a je tomu tak už od trvania Osmanskej ríše. Výstižná veta!

4.7.2018 sme už aj v Košiciach prestrihli pomyselnú pásku letného literárneho festivalu Mesiac autorského čítania 2018.
Svojim príhovorom ho tvorili viceprimátorka Mesta Košice, Renáta Lenártová a riaditeľka Knižnice pre mládež mesta Košice, Iveta Hurná, aby na ňom hneď prvý večer privítali literárnych hostí: umelca mnohých tvárí, prozaika, básníka, režiséra, hudobníka a skladateľa, Tunu Kiremitçi z Turecka a Witolda Szabłowského, publicistu a reportéra, dlhoročného prispievateľa denníka Gazeta Wyborcza z Poľska.

Witold Szabłowski (PL): „Nemôžete sa naučiť písať, buď to viete, alebo neviete.“  
Vo svojej ukážke predstavil úryvok zo zbierky reportáží Vrah z mesta marhúľ. Tá získala Cenu Beaty Pawlak, bola ocenená britským PEN klubom a zároveň v USA ju vyhlásili za jednu z najvýraznejších prekladových titulov (r. 2013). Keďže tento autor určitú dobu žil a predtým aj študoval v Turecku, návštevníkov samozrejme zaujímalo ako sa tam dostal a aký je jeho vzťah k tejto orientálnej krajine. „Šiel som sa prihlásiť na študentský pobyt, len trochu neskoro...“, poznamenal s úsmevom autor. „Takže už nebolo veľmi z čoho vyberať.“ Vybral si, pre neho, neznáme miesto, o ktorom vlastne až doma zistil, že sa nachádza v Turecku. Nakoniec to ale vôbec nebolo sklamaním. „Našiel som tam úžasných ľudí a úžasnú krajinu s úžasnou kuchyňou.“ Po absolvovaní študentského pobytu potom robil všetko pre to, aby sa tam opäť mohol vrátiť. „Jediná možnosť ako to urobiť bola začať písať pre poľské noviny. A tak som sa stal novinárom.“ Vrátil sa tam aj napriek tomu, že tam bol veľmi chudobný a priznal, že žil na ulici. „Aby som prežil mal som viacero zamestnaní.“ Napriek tomu neľutuje a Turecko má svoje miesto v jeho srdci. Na otázku či existuje v Poľsku cenzúra v literatúre a či Poliakov zaujíma situácia v Turecku s úsmevom odpovedal: „Žiadna cenzúra neexistuje, pokiaľ viem... v súčasnej situácii však nikde neviete... a Turecko je dôležitá krajina, takže si myslím, že ak sa tam niečo deje, zaujíma to rovnako Poliakov ako Slovákov."
Tuna Kiremitçi (TR): „Keď príde turecký spisovateľ na západ, chcú od neho len príbehy o lietajúcich kobercoch.“ 
A aerodynamické problémy lietajúcich kobercov sa skloňovali počas celého rozhovoru s týmto všestranne nadaným tureckým umelcom, ktorý sám o sebe skromne povedal: „Som hudobník, píšem len zo zábavy.“ Prečo lietajúce koberce? „Pretože je to také klišé. Paródia na fungovanie súčasného západného tržného mechanizmu.“ Možno to má prezentovať náš zastaraný spôsob pohľadu na Turecko ako výlučne na krajinu tisíc a jednej noci či krajinu lietajúcich kobercov. A bolo to prezentované tak často, že to zjavne napokon stratilo svoj konkrétny obsah. „Napísal som o autorovi, ktorý sa vyberie hľadať ten najlepší príbeh o lietajúcom koberci. Pričom som prostredníctvom hlavnej postavy chcel čitateľovi ukázať ako málo sa vie o tejto krajine, jej chudobnom spôsobe života, ktorým sa tu žije.“
Celé stretnutie sa samozrejme nevyhlo aj otázkam politického charakteru a spoločenského postavenia žien. Obaja autori však veľmi bravúrne a s jemným humorom dokázali odpovedať tak, aby nevznikli žiadne politické rozkoly a večer mohol prebiehať v príjemnej a uvoľnenej atmosfére.

POEZIOMAT, alebo automat na básne, prišiel priamo z Pohody. 
Ponúka možnosť vypočuť si básne autorov ako J.H.Krchovský, Petr Hruška, Jáchym Topol, Peter Milčák, Mila Haugová, Mária Ferenčuhová.
Stačí prísť, vybrať si autora, stlačiť príslušný gombík a už len počúvať...
Z básnického automatu sa vám môže prihovoriť aj poézia tých, ktorí už nie sú medzi nami ako Egon Bondy, či Ivan Martin Jirous.... a tak teraz znie underground v parku...

Poeziomat je umiestnený pred pobočkou LitPark, v areáli Kulturparku, kde bude verejnosti k dispozícíi do 31.8.2018.

Knižnici ho poskytlo České centrum, Bratislava. 

Leto so Stonožkou, zábavné čítania pre deti
Areál Kasární/Kulturpark, Kukučínova 2

04.7.2018 v čase od 16.00 – 17.00 hod. Leto so Stonožkou, zábavné čítanie pre deti
18.7.2018 v čase od 16.00 – 17.00 hod. Leto so Stonožkou, zábavné čítanie pre deti
01.8.2018 v čase od 16.00 – 17.00 hod. Leto so Stonožkou, zábavné čítanie pre deti
15.8.2018 v čase od 16.00 – 17.00 hod. Leto so Stonožkou, zábavné čítanie pre deti

Prečítané leto, cyklus prázdninových aktivít na rôzne témy, vhodné pre mamičky s deťmi v pobočkách knižnice

Back to top